V stredu 17. apríla sa dožíva životného jubilea 70 rokov Ján Kozák,
významná osobnosť československého a slovenského futbalu. Pri tejto
príležitosti poskytol rozhovor Tlačovej agentúre Slovenskej republiky.
- Ako ste sa dostali k športu?
Vyrastal som na dedine. U nás neboli registrované žiadne mládežnícke
mužstvá. Bol som samorast. V lete som hral futbal, v zime hokej a robil
som všetky druhy športu, čo sa na dedine dali robiť. Keď boli nejaké
svetové alebo európske podujatia, napr. majstrovstvá sveta v hádzanej,
tak sa hrala hádzaná. Okrem toho som bicykloval. Do 15 rokov som sa
prakticky venoval všetkým druhom športu.
- Mali ste v detstve nejaké športové vzory?
Špičkové slovenské futbalové mužstvá boli vtedy Slovan a Trnava. U nás
na dedine to bolo podelené vtedy tak, že časť fandila Slovanu a časť
Trnave. Odtiaľ som mal moje vzory. Či už to bol Ladislav Kuna, Karol
Jokl a ďalšia plejáda veľmi dobrých futbalistov. Takže to boli také
impulzy.
- Kedy a ako ste sa dostali do prvého futbalového klubu?
V 15. rokoch vďaka jednému učiteľovi telocviku na základnej škole. Videl
ma hrať futbal medzi základnými školami. To on ma doniesol do Spišskej
Novej Vsi, kde som začal hrať za dorast. To boli moje prvé futbalové
kroky. Vtedy som sa začal viac zaoberať futbalom.
- Zrazu ste sa stali súčasťou úspešného československého profesionálneho futbalového tímu. Ako k tomu došlo?
Z Lokomotívy Spišská Nová Ves som prišiel študovať do Košíc Vysokú školu
elektrotechnickú. Svojím spôsobom mi veľmi pomohla Lokomotíva Košice,
kde som sa dostal do partie vynikajúcich hráčov. Či už to bol Jozef
Móder, Ladislav Józsa, Anton Flešár, Stanislav Seman, Peter Jacko, Peter
Fecko, Dušan Ujhely a ďalší. Vynikajúci hráči. Získali sme dvakrát
Česko-slovenský pohár a raz sme skončili tretí.
- Do československej reprezentácie ste sa dostali v pomerne mladom veku. Čo vám k tomu dopomohlo?
Práve spoluhráči mi pomohli k tomu, že som sa v mladom veku dostal medzi
hráčov, ktorí získali v roku 1976 titul majstra Európy. Nebolo to ľahké
sa medzi nich dostať a mne sa to podarilo. Stať sa reprezentantom bolo
pre mňa niečo neuveriteľné. Nechcel som veriť, že sa to stalo v takom
krátkom čase, lebo futbal som nehral dlho. Robil som všetko pre to, aby
som čo najlepšie reprezentoval. Vďaka mojim spoluhráčom z Lokomotívy
Košice som sa dostal do reprezentácie, kde som zažil pekné roky s veľmi
dobrými spoluhráčmi, kde sme skutočne dosahovali veľmi dobré výsledky.
Ja som ešte nebol na majstrovstvách Európy v Belehrade, kde získali
titul, ale skončili sme potom v Taliansku tretí. Postúpili sme na MS do
Španielska, kde vinou zranenia som nemohol absolvovať zápasy, ale
zúčastnil som sa na nich. Bolo to krásne obdobie.
- Bohatá ligová kariéra vám priniesla aj ďalšie úspechy. Na čo rád spomínate?
Samozrejme, spomínam aj na obdobie, keď som hral v Dukle Praha. Získal
som s ňou titul, aj pohár. Svojím spôsobom veľké mužstvo ako bola Dukla,
kde som hrával a kde sme mali skvelého trénera Ladislava Nováka, mi
pomohlo k tomu, že som sa stal najlepším futbalistom Československa. To
si takisto veľmi vážim.
- Po ukončení hráčskej kariéry ste sa rozhodli pre trénerskú kariéru.
Ktoré úspechy z tejto životnej etapy sú pre vás najvýznamnejšie?
Sú to úspechy ako dva tituly s 1. FC Košice, veľmi dobrá partia, účasť v
Lige majstrov. Keď som si už ani nemyslel, že sa to môže stať, tak som
sa v závere kariéry ako 60-ročný stal reprezentačným trénerom. Myslím
si, že päť aj pol roka bolo veľmi krásnych. Naplňovali sme štadióny.
Mužstvo, ktoré som viedol, dokázalo v dvoch zápasoch zdolať majstrov
sveta. Či už Španielsko a Nemecko, čo je pre našich hráčov veľkolepá
udalosť. Zúčastnili sme sa na ME vo Francúzsku. Zdolali sme Rusko,
remizovali s Anglickom a postúpili zo skupiny. Nakoniec nás vyradilo
Nemecko. Bolo toho dosť, sú to krásne spomienky.
- Čo bolo dôvodom ukončenia trénerskej kariéry?
Keď som odišiel z reprezentácie, tak som si povedal, že stačilo. Bolo
dosť stresu a nervozity. Sledujem futbal, stále ma to baví, ale
absolútne nevstupujem do toho, nevenujem sa mu. Pred piatimi či šiestimi
rokmi som dal priestor mladším. Tak som to cítil a skončil som.
- Čomu sa v súčasnosti venujete?
Nebolo jednoduché nastaviť sa tak, aby s tým, čo človek robí, bol
spokojný, takže určitý čas mi to trvalo. Mám jednu golfovú partiu, s
nimi trávim doobedný čas. Trošku si pošportujeme, trochu "pokecáme".
Potom zoberiem manželku na obed, tam máme ďalšiu partiu. A potom už
doma, keď je potrebné niečo urobiť.